Jedným z najvýznamnejších regiónov Európy, vo vzťahu ku vulkanickej aktivite, je oblasť jz. Talianska. Jednou z najznámejších oblastí je oblasť Etny vystupujúcej vo východnejčasti Sicílie. Taktiež oblasť Neapola, známa vulkanickým komplexom Somma - Vezuv a Campi Flegrei kalderovou vulkunickou štruktúrou, patrí už od historických čias k známym fenoménom celej oblasti. Zaujímavou oblasťou, a to tiež z mytologického pohľadu sa javí najmä región Aeolských ostrovov s celým radom vulkánov vystupujúcich severovýchodne od ostrova Sicília.

ETNA - "od minulosti k súčasnosti"

    Rozľahlé vulkanické pohorie, známe aj ako vulkán Etna vystupuje na východnom okraji Sicílie, pričom sa rozprestiera na ploche 1200 km2. Pod týmto názvom sa však skrýva veľmi zložité vulkanické územie s početnými viac alebo menej rozsiahlými vulkanickými štruktúrami. Etna je nesporne kráľovnou medzi európskymi vulkánmi. Je totiž nielen najvyššia na celom kontinente, ale i zďaleka najaktívnejšia.
    Sicílčania horu častejšie nazývajú Mongibello. V jej mene sa zrkadlia sicílske dejiny; je zložené z latinského Mons (hora) a arabského Djebel (Hora hôr). Hlbokým dojmom zapôsobila už na starovekých Grékov, ktorí ju volali Ohnivý vrch a vyhradili jej dôstojné miesto vo svojej mytológii. Podľa povesti vznikla počas strašného zápasu novej generácie olympských bohov pod vedením Jupitera proti generácii starých Titanov. Jupiter vtedy vrhol na Tyfóna kus vrchu, čím ho prirazil k morskému dnu. Tyfón z času na čas pozbiera sily a snaží sa nadvihnúť svoje väzenie. Vtedy vulkán chrlí lávu.
    Vulkanizmus v oblasti Etny začal približne pred (700 000?) 500 000 - 200 000 rokmi, a to výlevmi bazálnych lávových prúdov subafyrických olivinických tholeitov, alkalických bazaltov, trachybazaltov dominantne v submarinnom prostredí. Produkty tejto vulkanickej aktivity charakterizované pillow lávami, hyaloklastitami ako aj plytkými intrúziami vystupujú v oblasti miest Aci Trezza, Aci Castello a Ficarazzi.
Fosílne erupčné centrá (200 000 - 100 000 rokov pr. Kr.) reprezentované subareálnymi vulkanickými jednotkami (Calanna, Trifoglietto I, Monte Po) boli v podstatnej miere efuzívneho typu a reprezentovali štítový vulkán.
    V závislosti od tektonických podmienok približne pred 100 000 rokmi boli formované dva stratovulkanické štruktúry - staršia Trifoglietto a neskôr mladšia Mongibello. Stratovulkán Trifoglietto (resp. Trifoglietto jednotka, 80 000 - 64 000 rokov pr. Kr.) reprezentuje niekoľko erupčných centier (Trifoglietto II, Vavalaci, Belvedere, Serra Giannicola Piccola, Zoccolaro). Spomínané erupčné centrá, charakterizované produktami explozívno-efuzívnej aktivity, boli identifikované v západných a južných svahoch údolia Valle del Bove. Trifoglietto II predstavuje jedno z najrozsiahlejších erupčných centier. Rozsiahlou deštrukciou Trifoglietto jednotky vznikla vulkanicko-sedimentárna formácia Chiancone reprezentovaná najmä fluviálnymi a aluviálnymi uloženinami. Tieto vystupujú na východnej strane Etny, najmä v oblasti miest Macchia a Giarre, pričom hrúbka formácie dosahuje viac než 400 m. Ďalší rozsiahly stratovulkán, charakterizovaný ako Mongibello (resp. Mongibello jednotka, 34 000 rokov pr. Kr. - až do súčasnosti) prekrýva na západnej strane relikty pôvodného štítového vulkánu a na severozápadnej, južnej až východnej strane zasa vulkanické zvyšky stratovulkánu Trifoglietto. V rámci stratovulkánu Mongibello boli vyčlenené dva vývojové etapy, a to fosílne Mongibello (34 000 - 8 000 rokov pr. Kr.) a recentné Mongibello (8 000 resp. 5 000 až 3 000 rokov pr. Kr. - až do súčasnosti).
    Fosílne Mongibello je charakterizované najmä explozívnym typom erupcií a vývojom dvoch erupčných centier, rozsiahlych kalderovitých štruktúr (Ellittico kaldera a Valle del Leone kaldéra). Recentné Mongibello v súčasnosti predstavuje najvyšší (dosahuje približne 3 340 m n. m.) a najrozsiahlejší aktívny vulkán v Európe, pričom svojou vulkanickou aktivitou (v dominantnej miere efuzívnou) patrí k najaktívnejším vulkánom sveta. Približne v období okolo 2 000 rokmi pr. Kr. došlo ku kolapsu vrcholovej časti recentného Mongibella a formovaniu kaldery del Piano.
    Najstarší záznam o výbuchu Etny je z 5. stor. pred Kr. Odvtedy do konca 20. stor. bolo zaznamenaných 135 výbuchov, približne každých 18 rokov jeden.
    K najničivejším sa počíta explózia v roku 122, keď bola prvý raz vážne poškodená obec Catánia. V lete 1669 podnikli obyvatelia Catánie svoj historický pokus odvrátiť nešťastie, ale obec bola napokon opäť značne poškodená. V 20. stor. sa silné výbuchy opakovali v rokoch 1910, 1911, 1928, 1951, 1971, 1983,1992 a 2000. Po stáročia sa obyvatelia pokúšali zastaviť lávu modlitbami. V čase antického Ríma sa modlili k bohyni Ceres, v kresťanskom období vzývali Krista. Málokedy však boli vyslyšaní. V spomínanom roku 1669 sa obyvatelia Catánie pokúsili vzdorovať a priekopami vo svahu usmerniť lávový prúd inam. Nahnevaní susedia z Paterna im radosť prekazili a všetko zostalo po starom.
    Nová vzbura proti lávovej pohrome sa odohrala na prelome rokov 1991 - 92. Mestečku Zafferana zostalo pár dníživota. Pomalý na povrchu tuhý lávový prúd, v ktorom prúdila žeravá láva a niekoľkokrát prerazilačelo prúdu, sa rýchlo posunul k mestu. Do záchrannej akcie sa zapojila talianska armáda i americké námorníctvo. Akcia bola úspešná, ale následná explózia Etny napokon prúd priviedla do mesta.
Napriek všetkému trápeniu, ktoré Etna obyvateľom občas pripraví, je mierna a láskavá. Jedným z málaľudí, ktorí na Etne skončili svoj život bol filozof Empedokles, ktorý sa sám vrhol do jej krátera so samovražedným úmyslom. Svahy Etny sú osídlené odjakživa. Z úrodnej pôdy na svahoch pochádza 9/10 talianskej produkcie citrusových plodov. Kvalita "vulkanického" vína je takisto príslovečná.
    Výstupy na vrchol Etny majú 2000-ročnú tradíciu. Podľa písomných správ prvovýstup podnikol cisár Hadrián v r. 126 po Kr., ale už vtedy s ním šiel zástup sprievodcov, ktorí cestu zrejme dobre poznali. Tento výstup sa stal medzníkom a príkladom pre ďalšie.

Charakteristika komplexu Somma-Vezuv

    Somma -Vezuv je zložitý vulkanický komplex obsahujúci starší stratovulkán (Mt. Somma) a mladší vulkanický kužeľ Vezuv. Ich erupčná história je charakterizovaná vulkanickými udalosťami odlišnej intenzity a charakteru:
  a) erupciami vysokej intenzity, a to najmä plinijskými ( 109 m3 eruptovaného materiálu). Tieto erupcie sú známe ako vulkanické udalosti "Basali" (19 000 rokov pr. Kr.), " Mercato alebo Ottawiano" (8 000 rokov pr. Kr.), "Avellino" (3 800 rokov pr. Kr.) a "Pompei" (v roku 79). Tieto erupcie produkovali kalderové kolapsy.
  b) erupciami strednej intenzity, a to najmä subplinijskými (( 108 m3 eruptovaných produktov). Explozívne vulkanické udalosti tohoto typu sú známe z rokov 472 a 1631.
  c) nízkoenergetickými erupciami (106-107 m3 eruptovaného materiálu). Vulkanické udalosti charakterizované týmito erupciami sú známe z rokov 1906 a 1944, pričom sú reprezentované efuzívnou aktivitou (lávové prúdy) ako aj spomínanými erupcie slabej intenzity.
    Počas posledných 2 000 rokov je možné charakterizovať aktivitu Vezuvu indexom VEI v rozmedzí medzi 5 až 0. V súčasnej dobe však Vezuv predstavuje extrémne nebezpečný vulkán, a to najmä tým, že po relatívne dlhé obdobie sa neprejavoval vulkanickou aktivitou. Samotné prejavy charakterizujeme veľmi nízkou úrovňou seizmicity a fumarolovou aktivitou. Po etape kľudu prichádza viacmenej obdobie vulkanických udalostí s relatívne silnými erupciami. Tieto predpoklady spôsobujú veľmi nebezpečnú situáciu vzhľadom na vysokú urbanizáciu celého regiónu, kdežije približne 600 000 obyvateľmi priamo v bezprostrednej vzdialenosti od vulkánu.
    Campi-Flegrei kaldera je umiestnená v severovýchodnom okraji Flegrejského vulkanického regiónu. Tento vulkanický región zahŕňuje samotné územie mesta Neapol, oblasť Campi Flegrei, vulkanické ostrovy Procida a Ischia ako aj severovýchodnú časť Neapolského zálivu. Na základe geologických, petrologických, geofyzikálnych a vulkanologických údajoch ako aj ďalších geofyzikálnych pozorovaní kaldera Campi-Flegrei je indikovaná ako vložená kadera. Samotná kaldera vystupuje nielen na kontinente ako aj je ponorená v Neapolskom zálive. Kontinentálna časť zaberá oblasť Campi Flegrei a mesta Neapol. Jej morfológia je veľmi zložitá v dôsledku rôznych pozitívnych a negatívnych vulkanických a vulkanicko-tektonických udalostí. Eruptované magmy tvorili trachyty, alkalické trachyty, ojedinele latity a trachybazalty. Kaldérova štruktúra vznikla v dôsledku dvoch obrovských kolapsov vo vzťahu k erupciám Campanijského ignimbritu (37 000 rokov pr. Kr.) a Neapolského Žltého Tufu resp. Neapolitan Yellow Tuff (NYT, 12 000 rokov pr. Kr.). Štruktúrne ohraničenie oboch kaldier čiastočne záviselo aj od reaktivácie starších regionálnych zlomových systémov. Kaldera Campanijského ignimbritu zahŕňuje Campi Flegrei, južné a západné časti mesta Neapol a zálivu miest Neapol a Pozzuoli. Vulkanizmus mladšej kaldery NŽT produkoval okolo 30 erupcií, ktoré generovali hlavne tufové kužele, tufové prstence a lávové domy. Tieto erupcie boli koncentrované v časovom rozpätí medzi 10,5 a 8,0 a 4,5 a 3,7 tisíc rokmi pred Kristom. Posledná erupcia sa vyskytla v roku 1538 formovaním vulkánu Monte Nuovo. V oblasti kaldery Campi-Flegreižije v súčasnosti približne 1,5 milióna obyvateľov. Vzhľadom na silnú urbanizáciu tohoto územia, ale hlavne na aktivitu dvoch seizmických udalostí v posledných 25 rokov, ktoré spôsobili výzdvih územia okolo mestečka Pozzuoli približne o 3,5 m sa javí toto územie potencionálne z vulkanologického hľadiska ako veľmi nebezpečné.

Charakteristika vulkánov Aeolských ostrovov

    Vulkány Aeolských ostrovov reprezentujú Aeolský vulkanický oblúk resp. aeolský archipelág, ktorý je umiestnený severne až severovýchodne od ostrova Sicília pozdĺž južného okraja Tyrhénskeho mora. Vulkanický oblúk obsahuje niekoľko vulkanických ostrovov a niekoľko podmorských vulkánov umiestnených na tenkej kontinentálnej kôre. Archipelág je zložený z troch odlišných štruktúrnych segmentov: SV-JZ orientovanom segmente reprezentujúcom ostrovmi Panarea a Stromboli, V-Z smerovanom segmente s ostrovami Salina a Alicudi a centrálnom sektore s orientáciou SSZ-JJE s ostrovami Salina, Lipari a Vulcano. Vulkanizmus formoval jednotlivé vulkanické štruktúry v časovom rozpätí pred 1- 0 miliónmi rokov, pričom aktívna vulkanická činnosť prebieha až do súčasnosti. Aeolský vulkanizmus vznikol ako následok migrácie oblúka v smere od ostrova Sardínia (32 - 14 miliónov rokov) na JV, pričom bol združený s otočením dosky a postupným otvorením zaoblukových bazénov Vavilov a Marsili (8 - 4 a 2 - 1.6 miliónov rokov). Jednými z najznámejších vulkanických štruktúr Aeolských ostrovov sú Vulcano a Stromboli. Vulkanická štruktúra Vulcano je aktívnou súčasťou Aeolského archipelágu. Celá subareálna časť ostrova bola formovaná počas posledných 120 000 rokov a obsahuje šesť hlavných vulkanických štruktúr: Primordial Vulcano, Piano kaldera, Lentia komplex, Fossa caldera, La Fossa kužeľ a vulkánik Vulcanello. Horniny Vulcana patria do šošonitickej asociácii, rozsahu od bazaltov k ryolitom.
    Primordial Vulcano je zrezaný starší zložitý vulkán, ktorý formuje staršiu (120 000 - 100 000 rokov) a väčšinu južnej časti ostrova. Obsahuje hlavne lávové prúdy, troskové uloženiny a v menšej miere jemnozrnité pyroklastické produkty. Piano kaldera (98 000 rokov) bol formovaný kolapsom vrcholovej časti vulkánu Primordial Vulcano. Kaldera je vyplnená produktami eruptovanými pred 20 000 rokmi a obsahuje lávové prúdy a pyroklastické uloženiny. Lentia komplex je zvyšok väčšej štruktúry umiestnenej severne od vulkánu Primordial Vulcano, pričom bol formovaný medzi 24 000 a 15 000 rokmi a obsahuje ryolitové lávové prúdy, v menšej miere extruzívne domy ako aj sekvenciou explozívnych a efuzívnych latitových produktov. Fossa kaldera bola formovaná mnohonásobnými kolapsami ovplyvňujúc severný sektor Piano kaldery a Lentia komplexu počas posledných 50 000 rokov. Fossa vulkanický kužeľ rastie vnútri depresie Fossa kaldery, pričom jeho povrchovú časť tvorí zložitý tufový kužeľ s menším obsahom lávových prúdov v posledných 6 000 rokov. Polostrov s vulkánikom Vulcanello bol formovaný v období medzi druhým storočím pred Kristom a 16. storočím v severnom sektore ostrova. Zloženie produktov Vulcanella varírujú od šošonitov ku trachytom.
    Vulkanická štruktúra Stromboli je jedna z najaktívnejších v rámci vulkanickej provincie Aeolských ostrovov, pričom je lokalizovaná ne severovýchodnom konci archipelágu. Stromboli je jedným z niekoľkých vulkánov na Zemi, ktoré sú známe svojou nepretržitou erupčnou aktivitou niekoľko rokov až desaťročí, pričom leží na 18 km hrubej kontinentálnej kôre. Samotný ostrov reprezentuje so svojou výškou 924 m n. m. reprezentuje najvrchnejšiu časť vulkanickej štruktúry, ktorá vystupuje z hĺbky okolo 2 000 - 3 000 m. Vulkanická aktivita, dokumentovaná na základe hornín terestriálnej časti ostrova, varírujú vo vekovom rozpätí od 100 000 rokov do súčasnosti. Na základe stratigrafických, geochronologických a geochemických charaktaristík je možné v rámci jeho stavby vyčleniť niekoľko vulkanostratigrafických jednotiek: Strombolicchio, Paleostromboli, Vancori a Scari, Neostromboli, súčasné Stromboli. Efuzívno-explozívne produkty sú reprezentované lávovými prúdmi a pyroklastickými produktami v rozsahu od vápenato-alkalického kušošonitovému charakteru.
    Geologicky najstaršou časťou Stromboli vulkanického systému je neck Strombolicchio (zvyšok prívodného vulkanického komína), ktorý vystupuje z mora okolo 1,5 km SV od Stromboli. Počas periódy formovania Paleostromboli ako aj Vancori a Scari (od 100 000 do 13 000 rokov pred Kristom) sa vulkanizmus prejavoval efuzívnou aj explozívnou aktivitou. V období 13 000 rokov až 5 000 rokov pred Kristom fungovala v dominantnej miere efuzívna aktivita vulkánu Neostromboli, pričom jeho lávové prúdy formujú SZ a Z svahy ostrova. Vulkanická aktivita súčasného Stromboli (od 5 000 rokov pr. Kr. až do súčasnosti) je charakterizovaná explozívnou strombólskou aktivitou (pomenovanou podľa ostrova) a efuzívnou aktivitou s produktami šošonitového charakteru. V súčasnosti sú dominantné najmä stredne veľké erupcie charakterizované jednotlivými výbuchmi s vynesením lávových fragmentov až do výšky 150 m nad vulkanické krátere. Príležitostne sú tieto periódy striedané so silnejšími periódami výbuchov, ktoré sú charakterizované fontanáciou a ejekciou blokov, veľkých bomb. Celá vulkanická štruktúra Stromboli bola ovplyvnená radom kalderových a sektorových kolapsov. Najmladším sektorovým kolapsom tzv. Sciara del Fuoco, ktorý prebehol približne pred 5 000 rokmi a vyformoval obrovský zráz, viditeľný na sz. okraji ostrova je jedným z najzreteľnejších znakov ostrova.